Úvaha: Radosti dnešnej doby

Autor |2019-04-01T16:17:28+02:0029. března, 2019|Sloupky|

„Starovekí Gréci mali boha vína a radosti. Zato my máme Freuda, komplex menejcennosti a psychoanalýzu.“

Vždy keď niekam cestujem, všímam si ľudí okolo a úplne najradšej počúvam ich rozhovory. Táto moja neetická záľuba ma minule priviedla k úvahám, čím trpí dnešná spoločnosť.

Sedela som v autobuse, vonku svietilo slnko a cez pootvorené okno fúkal jarný vánok. Žiaden prepchatý autobus, plný spotených a nervóznych ľudí, vracajúcich sa z práce, ktorú majú na to, aby mohli nadávať. V tomto autobuse plnom dôchodcov sedela aj skupinka mladých, asi tridsaťročných ľudí. Najprv iba sedeli oproti sebe a pozerali sa každý iným smerom. Väčšinou ale hľadeli do mobilov a horúčkovito ťukali po obrazovke. V tvárach mali všetci výraz, akoby práve prežili koniec sveta a nezostalo nič, kvôli čomu by sa mohli usmiať. Potom sa začali rozprávať o práci a ďalších každodenných veciach.

Najprv všetci nadávali na svoju prácu. Ako ich nebaví, zarábajú málo a navyše nemajú na nič čas. Potom sa presunuli na partnerov a táto téma sa niesla v podobnom duchu. Nespokojnosť, no minimálna snaha niečo zmeniť. Nakoniec ale našli tému, počas ktorej sa dokonca zasmiali. Minulý piatok sa vynikajúco zabavili a odreagovali. Jeden z nich sa dokonca zobudil na zastávke pred domom! Skvelé, nie? Kto by sa nechcel v marci zobudiť na ulici?

Zamyslela som sa. Spoločnosť dnes funguje zvláštnym spôsobom. Celý týždeň sa venujú práci, ktorú nenávidia, aby na ňu potom mohli nadávať. Vo voľnom čase sa namiesto rodine venujú sociálnym sieťam, kam pridávajú nereálne fotky a pozerajú si ďalšie nereálne fotky virtuálnych priateľov. Vďaka týmto fotkám sú deprimovaní z vlastného života, pretože cez víkend nestíhajú výlet na Floridu, poprípade do Tatier a s manželom nepijú každý večer šampanské na balkóne v Paríži. Namiesto toho sa večer pohádajú, pretože obaja prídu nervózni z práce. Takto prejde týždeň. V piatok sa potom tí šťastnejší poberú zapiť svoju depresiu do baru a tam minú svoju malú výplatu. Tí druhí idú na sedenie k svojmu terapeutovi, ktorému sa hodinu sťažujú na svoj život.

„Prečo piješ?“ Opýtal sa pijana malý princ.

„Aby som zabudol.“

„Aby si zabudol? Na čo?“

„Aby som zabudol, že sa hanbím.“

„Za čo sa hanbíš?“

„Hanbím sa, že pijem.“

Úprimne mi bolo tých ľudí ľúto. Mala som chuť vstať a vysvetliť im, že ničia svoj život vecami, ktoré nenávidia. Denne venujú práci mnoho hodín. Potom sa vrátia domov k partnerovi, aby strávili hodinu hádkou a išli spať. Pritom je svet okolo nich tak krásny. Čaká na to, kým si všimnú možnosti, ktoré im ponúka. Ale oni boli tak ponorení v sebaľútosti, že si nevšímali ničoho iného. Vlastne som mala pocit, že to nadávanie na život je ich najväčším potešením a ak by zmenili prácu a štýl života, nemali by sa čím ukájať.

O autorovi:

Momentálne študujem na Masarykovej univerzite v Brne, avšak situáciu na Slovensku sa snažím stále sledovať. Zaujímam sa nielen o politiku, ale tiež o kultúru, literatúru, ľudí, cestovanie a mnohé iné - čo určite vidíte aj na mojich článkoch.

Napsat komentář

Při prohlížení těchto internetových stránek zpracovává dennichleba.cz Vaše osobní údaje, včetně cookies, za účelem hodnocení návštěvnosti webu a tvorby souvisejících statistik. Souhlasím