• Sviečky. Autor: pixel2013

Komentář: Staviame pompézne hrobky, ale nevieme sa správať na cintoríne

Autor |2019-11-28T16:10:24+01:004. listopadu, 2019|Sloupky|

Obdobie Halloweenu a Sviatku všetkých svätých je za nami. Väčšina z nás si pripomenula svojich blízkych zomrelých a cintoríny miest sa rozsvietili predraženými kahanmi a ozdobami. Pri pohľade z vtáčej perspektívy mohli dokonca niektoré cintoríny vyzerať ako Las Vegas. O dôležitosti celoročne si pripomínať blízkych, ktorí nás opustili, ani nebudem rozprávať. Žiaľ v dnešnej uponáhľanej dobe si vieme vyhradiť iba jeden deň v roku. Možno dva, ak si spomenieme na narodeniny či deň úmrtia zomrelého.

Čo však dnešná doba ospravedlniť nevie, je spôsob, akým si raz do roka robíme hromadné rodinné výlety na miesta posledného odpočinku. Je pekné, že nás výlet na hroby vie spojiť rovnako ako štedrovečerná večera. Pekná už však nie je absencia dôstojnosti. Mŕtvi už nepočujú. Znamená to ale, že na cintoríne môžeme kričať, ba dokonca sa smiať?

Teoreticky áno, je to logické. Mnohí mladí návštevníci si však neuvedomujú, že na cintoríne nie sú len oni a ich zomrelí. Odpočívajú tam aj pozostatky iných. Napríklad postaršia pani, ktorá krvopotne vyšplhá kopec, chce iba v tichosti pri hrobe zaspomínať na svojho predčasne zomrelého syna. Je jej výsostným právom si dôstojne v pietnej atmosfére uctiť život, ktorý pri tragickej autonehode zbytočne vyhasol. Čo nemôže, kým sa na posvätnom mieste niektorí správajú ako na dedinskej veselici a hlasno so smiechom rozoberajú chute jedál.

Hrobka syna je navyše prostá. Jednoduchý, štrkom vysypaný a betónom obložený hrob. Kúsok po kúsku matka povyberá napadané lístie a zapáli decentnú bielu sviečku. S modlitbou v srdci ozdobí biely štrk jednou červenou ružičkou. Na druhej strane hrobovej uličky tróni na obrovskej žulovo-mramorovej hrobke halloweenska tekvica s vyrezaným úsmevom a okolo nej dúha z toľkých kvetín a vencov, že by ich jeden na prstoch ruky nespočítal. Ak sú si ľudia za života rovní, prečo nie po smrti? Myslím, že návšteva hrobu je o spomienke a osobnom vzťahu so zomrelým. Rovnako ako viera by mala byť hlavne v srdci každého z nás a nemali by sme do nej premietať náš sociálny status.

Kahany, kytice, vence, čečiny a pompézne ozdoby za peniaze, z ktorých by sa štvorčlenná rodina dokázala nasýtiť na týždeň? Nie. Že si toto všetko môžem dovoliť a len tak pohodiť na hrob mi predsa nedáva právo cítiť sa, akoby som cintorín vlastnil. Vykrikovanie, hlasný smiech a neohľad na lacno vyzerajúce hroby na cintorín nepatrí. Rovnako ako porovnávanie až za hrob, no niektorí to asi potrebujú pre podporu vlastného sebavedomia.

Prejde rok a ono šialenstvo je tu zas. A znovu sa budeme všetci tváriť, ako nám záleží na spomienke zomrelých. Znovu do toho nalejeme peniaze a z výletu na cintorín si spravíme voľnočasový špacír. Zatiaľ čo spomínaná pani šľape schody k hrobu svojho syna každý týždeň a kahanček za pár centov mu zapáli či prší, sneží, alebo páli slnko.

O autorovi:

Život je komédia. My sme vtipy, ktoré ho tvoria. Sú však momenty, kedy treba nasadiť vážnu tvár. Postaviť sa spoločenským problémom čelom a spoločne ich riešiť. #feminism #liberalism #lgbtiqplus #tolerance #climatechange

Napsat komentář

Při prohlížení těchto internetových stránek zpracovává dennichleba.cz Vaše osobní údaje, včetně cookies, za účelem hodnocení návštěvnosti webu a tvorby souvisejících statistik. Souhlasím